amadina Gouldovej - gouldianfinches.eu

 

Aby mohol vôbec jedinec prežiť, aby sa mohol ďalej rozvíjať, rozmnožovať, odolávať chorobám a pod., potrebuje k fungovaniu každej jednej bunky, tkaniva a organizmu ako celku energiu. To je najpodstatnejšia vec, čo nás zaujíma. Energia je základ života. 

Je to vlastne množstvo kalórií, ktoré sú potrebné k dokonalému fungovaniu organizmu. Energiu každý živočích získava prijímaním a trávením potravy s následným vstrebávaním živín do organizmu. Voľba spôsobu a zloženia potravy je dôležitým aspektom pre uľahčenie trávenia a možnosti získať nie len dostatočné množstvo živín, ale dostať ich aj v dobrej kvalite a zložení, ktoré sú pre ten – ktorý druh typické a potrebné. Pravidelný a dostatočný prísun energie z potravy je pre malé spevavce, akými sú amadiny Gouldovej, veľmi dôležitý. Ich metabolizmus je veľmi rýchly. Vtáky využívajú energiu okrem iného na udržanie si vysokej telesnej teploty a celkovú kondíciu. Malé spevavce, teda aj amadiny Gouldovej, nemajú slepé črevá, a teda ani vlastnú mikroflóru, ktorú iné živočíchy využívajú na bakteriálne trávenie. Trávenie u spevavcov prebieha čisto enzymaticky bez pomoci bakteriálneho trávenia. Ak sa teda v tráviacom trakte amadín Gouldovej nájdu baktérie či kvasinky, je potrebné ich považovať za potenciálne patogénne. Enzymatické trávenie je oveľa efektívnejšie ako trávenie bakteriálne, čo takýmto malým vtákom s rýchlym metabolizmom zaručí dostatočný prísun energie.

Energiu môžu vtáky prijímať cez zložky potravy, akými sú napr.: tuky, cukry alebo bielkoviny. Každá z týchto základných častí potravy ponúka niečo iné a spĺňa inú úlohu.

Proteíny, resp. ich stavebné prvky - aminokyseliny, nie sú dôležité pre získavanie energie. Tento proces je neefektívny a vyžaduje veľa energie potrebnej k uvoľneniu energie z aminokyselín. Hlavnou úlohou proteínov je prinášať do organizmu základné stavebné látky - spomínané aminokyseliny, z ktorých si telo vtáka zostaví ako zo stavebnice svoje vlastné proteíny, ktoré sú odlišné od tých rastlinných. Tieto sú súčasťou buniek, tkanív, orgánov, enzýmov, DNA, RNA, peria, kože, atď., vlastne celého organizmu vtáka.

Tuky sú zdrojom energie, ktorá sa ukladá v tele, pričom takto uložená energia je oveľa hutnejšia ako energia uložená z cukrov v glykogéne. Jeden kilogram tuku obsahuje cca 13-krát viac energie ako kilogram glykogénu. Avšak získavanie energie z tukov je pomalým procesom, ktorý v sebe zahŕňa niekoľko krokov a preto nie sú veľmi efektívnym zdrojom.

Cukry alebo karbohydráty - je ich niekoľko typov. Dôležitý fakt je ten, že cukry sú jednoznačne najlepším zdrojom energie. Tento štatút im nikto nemôže zobrať. Glukóza ako základná stavebná jednotka ďalších, komplikovanejších karbohydrátov, je najdôležitejším prvkom pre život - či už zvierat alebo rastlín. Hladina glukózy v krvi je neustále regulovaná a akonáhle jej nie je dostatok, tak sa uvoľňuje zo zásob glykogénu v pečeni alebo ak je vták v kritickej situácii (hladovanie, ochorenie,...), tak ju dokonca telo získa i z aminokyselín a iných zdrojov.

Cukry sú jediným zdrojom kalórii, z ktorého je možné získať energiu rýchlo a efektívne, čo je pre vtáčí organizmus a najmä pre organizmus malých spevavcov veľmi dôležité. Cukry sú tiež potrebné pre fungovanie dvoch najdôležitejších orgánov v tele - srdca a mozogu. Glukóza ako jeden z cukrov je oveľa všestrannejšia v porovnaní s ostatnými základnými živinami - je možné ju priamo využiť ako zdroj energie alebo sa ukladá vo forme glykogénu v pečeni a svaloch odkiaľ je čerpaná, keď nadíde jej akútny nedostatok, avšak rovnako sa môže premeniť i na tuk či na aminokyseliny.

Dôležité je si uvedomiť, že každá živina má svoju funkciu. A na to, aby vták vôbec prežil, potrebuje v prvom rade energiu. Najlepším zdrojom energie sú karbohydráty. Samozrejme vtáčí organizmus k svojmu životu potrebuje i proteíny, ale to nie je z pohľadu získavania energie dôležité. A čo sa tukov týka, tu by som apeloval na opatrnosť pri podávaní zŕn s vysokým obsahom tuku, ako je napríklad niger. Vtáky by mohli rýchlo stučnieť, čo má za následok oslabenie organizmu, poruchy pri preperovaní, neskorý alebo žiadny nástup do chovnej sezóny a v neposlednom rade ovplyvňuje dĺžku života.  

 

Čo amadiny Gouldovej konzumujú vo svojom pôvodnom biotope?

 

Tieto vtáky sú zrnožravím druhom. Konzumujú semená pôvodných, ale z časti aj privezených druhov tráv, ktoré sa nachádzajú v areály ich rozšírenia. Je to najmä: tráva kakadu – Alloteropsis semilata, tráva Ribbon, známa tiež ako zlatofúza  tráva – Chrysopogon Fallax a tráva Spinifex kučeravý – Triodia bitextura. K dispozícii majú semená v mliečnej, voskovej ako i celkovej zrelosti. Zloženie semien týchto tráv je predmetom výskumu a určite bude v budúcnosti zaujímavé tento výskum aplikovať do chovov v zajatí.

 

Výživa v zajatí

 

Pri výžive vtákov máme možnosť použiť buď zmesky zŕn, ktoré si namiešame sami, alebo použijeme zmesky, ktoré sú priemyselne vyrábané a sú relatívne cielené na rôzne rody vtákov. Popíšem niekoľko základných jednozložkových zrnín a tiež zmesiek, ktoré používam vo svojom chove, a ktoré mám odskúšané. Čo sa kŕmenia týka, je dôležité si uvedomiť, že vtákom v podstate poskytujeme potravu v neprirodzenej forme a zložení.

V prírode vtáky konzumujú viac - menej nedozreté alebo z časti dozreté semená tráv, na ktoré boli počas tisícok generácií fylogeneticky uspôsobené. V chovoch používame prevažne suché zrná, čo pre vtáky nie je prirodzené. Zloženie týchto zŕn určite nie je totožné so zložením semien tráv v pôvodných biotopoch, alebo ak by aj bolo, ešte dôležitejší je vzájomný pomer prítomných živín. Vtákom poskytujeme takúto náhradnú potravu, na ktorú si počas domestikácie síce zvykli, no ich imunitný systém je stále geneticky naprogramovaný na potravu z pôvodného biotopu. Pri konzumácii predkladanej náhradnej potravy teda môže dôjsť k zdravotným problémom či problémom s odchovom mláďat, a tak podobne.

Keď už teda nemôžeme do detailov poskytnúť zloženie potravy, na ktoré sú zvyknuté, je dôležité, ak má na to chovateľ možnosti, aby vtákom predkladal potravu, ktoré sa aspoň konzistenciou a základným zložením bude približovať tej prirodzenej. Mám na mysli podávanie semien tráv alebo aj prosa či už siateho, alebo senegalského v mliečnej a voskovej zrelosti. Tráviaci trakt ako aj imunitný systém vtákov takúto možnosť istotne ocenia.

Ak píšem o podávaní semien tráv v rôznom stupni zrelosti, nedá mi nepripomenúť, že nakličovaním síce spustíme v zrnách procesy štiepenia zložitých cukrov na jednoduché, a tak uľahčíme trávenie, je s tým však spojené aj veľké riziko v prípade, že sa nedodrží správny postup pri nakličovaní či máčaní semien. Tomuto je však venovaná špeciálna kapitola, ktorú odporúčam na prečítanie si. Za najideálnejšie považujem podávanie semien prosa či už siateho alebo senegalského v mliečnej, a najmä voskovej zrelosti, a to hlavne čerstvého. Na zimu je možné pri dodržaní správnych postupov si tieto klasy zamraziť a podávať ich na skrmovanie.

 

Technológia kŕmenia

 

Suchými zrninami kŕmim spôsobom ad libitum, teda podľa chuti bez obmedzenia. To znamená, že v miskách určených na suché zrno majú vtáky sústavne k dispozícii dostatočné množstvo krmiva, neurčujem im teda násilne dennú dávku. Kŕmim štandardnou zmesou pre austrálske exotické vtáky, ku ktorej podľa potreby, v závislosti na chuti vtákov, prisýpam lesknicu, a to individuálne pre každý pár. V preletovačkách sú misky na suché krmivo rozdelené na 2 druhy: do jednej dávam štandardnú zmes zrnín s obsahom lesknice cca 30%, do druhej misky len samostatnú lesknicu. Po prepočte mi teda vychádza, že vtáky u mňa prijímajú v kŕmnej dávke 60 – 70% lesknice. Zvyšok tvoria rôzne druhy menšieho prosa a moháru a niekoľko percent nigeru. Asi najmenej obľúbená je perila, ktorú ignorujú prakticky všetky vtáky. Perila je však súčasťou štandardnej zmesky.

Suché zrno dosýpam každý deň, a to najmä u párov, ktoré odchovávajú mláďatá alebo do misiek v preletovačkách. Keďže nikdy nekŕmim presnými dávkami, teda do úplného skonzumovania nasypaného zrna, z misiek vyfúknem vylúskané šupky a na zvyšné zrno nasypem podľa potreby ďalšiu dávku krmiva. Suchou zmesou zŕn spravidla kŕmim vždy vo večerných hodinách, cca 2 hodiny pred zotmením. Raz za týždeň z misiek vysypem zvyšné zrno aj so zvyškami prachu či kúskov rozdrvených zŕn. Raz za mesiac misky umývam v dezinfekčnom roztoku. Používam buď SAVO alebo F10. Misky je možné mimo chovné zariadenie sterilizovať aj germicídnou ÚV žiarivkou. Misky so zmeskou zrna sú umiestnené na roštoch, takže vtáky sa nemôžu dostať k znečistenému krmivu.

Dávnejšie som si zmesku miešal doma z nakúpených jednodruhových zrnín, má to síce svoje výhody, keďže pomer som si určil na základe pozorovaní, často je však problém v kvalite, najmä čistote – prašnosti, nakupovaných jednodruhových zrnín, najmä pokiaľ boli nakúpené od maloroľníka.

Prašnosť alebo zle uskladnené, alebo nedobre vysušené a uskladnené krmivo môže amadinám Gouldovej spôsobiť vážne zdravotné problémy. Priemyselne vyrobené zmesky zrnín sú zvyčajne čisté, i keď nie vždy je to čistota 100%-ná.

 

Systematické zaradenie malých zrnín

 

Rod: Sorghum – CIROK

 

Druh: Sorghum bicolor – Cirok dvojfarebný

Druh: Sorghum dochna saccharatum – Cirok cukrový

Druh: Sorghum dochna technicum – Cirok metlový

Druh: Sorghum sudanense – Cirok sudánsky

 

Rod: Panicum – PROSO

 

Druh: Panicum miliaceum – Proso siate

Rod: Setaria – MOHÁR

 

Druh: Setaria italica moharium – Mohár taliansky

Druh: Setaria italica maxima – Čumíza

Stupne zrelosti obilnín – stanovenie

 

1. mliečna zrelosť – zrelosť, pri ktorej má obilka najväčší objem, ale jej obsah je tekutý, mliečny a obilka je zelená. Vlhkosť obilky sa pohybuje okolo 60 - 65%.

2. vosková zrelosť – nastupuje po mliečnej zrelosti. Tento stupeň zrelosti je charakteristický tým, že dochádza k prerušeniu spojenia obilky s materskou rastlinou, a tým sa končí transport zásobných látok. Zrno tvrdne a nadobúda typické  zafarbenie – vlhkosť 20 - 30%. Steblo a listy sa vyfarbujú do slamovožlta.

3. plná zrelosť – zrelosť, pri ktorej obilka intenzívne stráca vodu a tvrdne, vlhkosť
15 - 25%. Slama je krehká a pri zbere dochádza k stratám, hlavne pri striedaní daždivého a slnečného prostredia.

 

Proso siate - (Panicum miliaceum L.) spp.

 

Keďže proso je základnou zložkou podávanej potravy vo forme suchých zŕn, trochu podrobnejšie sa s ním zoznámime.

Je to jednoročná, sýtozelená tráva, vysoká 20 – 150 cm. Steblá sú vzpriamené, často šikmé a chlpaté. Pošvy listov má rebrovité. Čepele listov sú ploché, v dolnej tretine na oboch stranách drsno chlpaté. Metlina je 10 – 30 cm dlhá, u menších rastlín v spodnej časti obalená pošvou. Klásky sú 3,5 – 5,5 mm dlhé, dvojkveté so zakrpateným dolným kvetom, počas zrelosti čiastočne opadavé a s vypadajúcimi obilkami. Dolná pleva 5 – 7 - žilová, horná 9 – 11 - žilová. Obilka olivovohnedá až takmer čierna.

Je z obilnín najbohatšie na minerálne látky. Má vysoký obsah fluóru a kyseliny kremičitej, obsahuje aj horčík, draslík, fosfor a železo. Proso neobsahuje lepok, obsahuje veľa leucínu, izoleucínu, fenylalanínu a valínu. Obsah minerálnych látok a vitamínov v semenách prosa je vysoký, je tiež bohaté na nenasýtené mastné kyseliny.

Obsahové látky majú priaznivý pomer bielkovín (12%), tukov (4%) a sacharidov
(68%). Je dobre stráviteľné, výživné, je významným zdrojom vitamínov (napríklad B1, B2). Výnimočný je predovšetkým obsah železa

 

Mohár a Čumíza

 

Mohár a čumíza sú obilniny s vyšším obsahom energie. Sú to dve odrody jednej zrniny, čumíza je nepatrne väčšia než mohár. Obsah živín je mierne priaznivejší ako u prosa, ale v podstate ho kopíruje.

 

Podávanie prosa a jeho poddruhov

 

Proso je síce dobrým zdrojom na získanie energie, a to najmä pre jeho vysoký obsah cukrov. Ja vo svojom chove však podávanie prosa obmedzujem. Vlastne teraz už ani nemusím. Vtáky si ľahko zvykli na to, že podiel lesknice činí cca 60 - 70% kŕmnej dávky podávaných suchých zrnín. Vtáky tak menej priberajú a sú v lepšej celkovej kondícii. Môj chov je však umiestnený v panelákovom byte s relatívne stabilnou teplotou. Chov v zariadeniach, kde teplota kolíše alebo chov vo voliérach však bude asi vyžadovať iný postup. A to je práve podávanie rôznych druhov prosa.

Vtáky vo svojej domovine konzumujú len niekoľko druhov tráv, ich potrava je relatívne jednotvárna. Keďže však nepoznáme presné zloženie tejto potravy, je podávanie širokého sortimentu druhov prosa ako aj iných zrnín potrebné na dosiahnutie vyváženia potrebných živín a stopových prvkov.

V poslednom čase som prakticky úplne vynechal kŕmenie suchým klasovým senegalským prosom a nepodávam ani klasy moháru či čumízy a to najmä pre ich vysokú prašnosť s obsahom plesňových spór a iných nečistôt.

 

Lesknica

 

Lesknica kanárska predstavuje základnú zložku vo výžive exotického vtáctva. Pochádza z Kanárskych ostrovov. V našich chovoch sa využíva v menšom množstve, než v chovoch v zahraničí. Najmä mladší chovatelia vzácnejšej drobotiny si ju však obľúbili a zistili jej prínos pre zdravie v chovoch.

V mojom chove amadín Gouldovej predstavuje lesknica podstatnú časť podávaných suchých zŕn. Jej podiel v zmeske činí asi 60 – 70%. Nie každý pár si ju však rovnako obľúbi, no mám aj také páry, ktoré ju prijímajú v 90% množstve z celkového suchého krmiva a kŕmiaci rodičia jej vždy dajú prednosť pred prosom.  

Lesknica má veľmi dobrý pomer medzi bielkovinami, tukmi, cukrami a vlákninou. Lesknica je jednoročný druh trávy z čeľade lipnicovitých. Dorastá do výšky  50 - 100 cm a vytvára vzpriamené a bohato olistené trsy. Kvetenstvom lesknice je pomerne tuhá šištica. Výhodou pre pestovateľov je to, že jej semená po dozretí nevypadávajú tak, ako je to napríklad u senegalského prosa. Dva až tri mm veľké zrno má elipsoidný tvar. Lesknicu si samozrejme môžeme tiež vypestovať, ale na rozdiel od prosa ju nemôžeme amadinám Gouldovej podávať v nevymlátenom stave. Vtáky si so šišticou neporadia.

Lesknica tvorí súčasť priemyselne vyrobenej zmesky zŕn, ktorú používam, kde predstavuje asi 30% objemu. Kupujem ju tiež ako jednozložkovú zrninu od renomovaných výrobcov, ktorú potom pridávam k priemyselnej zmeske zŕn, a tak sa podiel lesknice zvýši na 60 - 70% objemu podávaného krmiva. Nemiešam ju však do zarobenej zmesky, ale prisypem samostatne na misku so zmeskou. Je to z dôvodu, ktorý som už spomenul. Nie každý pár si ju rovnako obľúbi, a tak je jej prisýpanie párom, ktoré ju majú radi, ekonomickejšie. Lesknica kanárska je pomerne drahá, ale je veľmi dôležitou zložkou vo výžive amadín Gouldovej. Ani jeden chovateľ, ktorému záleží na zdravotnom stave jeho chovu a na dokonalej kondícii vtákov, by nemal jej podiel v kŕmnej dávke podceňovať.

Zmes zrnín, ktorú používam

 

V tejto kapitole by sa dalo písať o veľkom počte zmesiek zŕn vhodných pre astrildovité vtáky, a teda aj pre amadiny Gouldovej. No rozhodol som sa, že nebudem robiť reklamu výrobcom či predajcom, i keď jednu firmu teda spomeniem. Kto chce, nájde si tieto údaje na internete u obchodníkov.

 

V poslednom čase používam okrem už spomínanej lesknice a príležitostného podávania polozrelých klasov senegalského prosa aj zmes zrnín DELI NATURE 84. Je to zmes určená pre austrálske exoty a počas používania asi 3-4 rokov sa mi osvedčila. Jej zloženie je nasledovné:

Lesknica 30%, žlté a strieborné proso 16%, japonské proso 15%, niger 1,5%, perila hnedá 2,5%, senegalské proso 25%, mohár červený 10%.

Toto zloženie dosť pripomína zmes, ktorú som si pre vtáky pripravoval aj vo vlastnej réžii po zakúpení jednodruhových zrnín. Ako som už spomenul, k tejto zmeske ešte pridávam lesknicu, a to najmä pre páry, ktoré si ju obľúbili.

Je možné použiť tiež zmes DELI NATURE 56, ktorá však obsahuje malé množstvo lesknice, ovšem o to viac je v nej vtákmi obľubovaného senegalského prosa. Zloženie tejto zmesky je nasledovné:

Lesknica 10%, žlté a strieborné proso 14%, červené proso 4%, japonské proso 3%, niger 2%, senegalské proso 62%, mohár červený 5%.

Pre vysoký obsah senegalského prosa je dobrá kombinácia DELI NATURE 84 + DELI NATURE 56 s pridaním lesknice.

 

Na záver

 

Na trhu je v súčasnosti veľké množstvo zmesiek pre astrildovité vtáky, teda aj pre amadiny Gouldovej. Je na každom chovateľovi, ktorú firmu uprednostní alebo inak povedané, je na jeho vtákoch, čomu dajú prednosť, teda čo im viac zachutí. Ak má chovateľ možnosť, dajú sa zakúpiť jednodruhové zrniny a zmesku si namiešať doma, no ja osobne to pri dnešných možnostiach výberu pokladám za zbytočné. Pri zakúpení väčšieho množstva zrna by mal každý chovateľ dbať na jeho dobré uskladnenie v suchých, tmavých a chladnejších priestoroch bez prístupu hlodavcov a hmyzu.

Na čo by som apeloval a čo by som skutočne vrele odporučil je podávanie senegalského prosa, moháru, čumízy či semien iných plevelných tráv v mliečnej a voskovej zrelosti. A to najmä v čerstvom stave. Tieto rastliny, najmä senegalské proso sa dajú nasadiť koncom jari a potom v 2 týždňových intervaloch počas celého vegetačného obdobia. Takže kto má záhradu, môže pre svoje vtáky vypestovať skutočne kvalitnú potravu. Senegalské proso je však nesmierne obľúbené aj divými vtákmi, a tak je lepšie záhony prikryť sieťovinou alebo ich ochrániť iným vhodným spôsobom. Pri zbere tráv z voľnej prírody je potrebné dať si pozor na to, aby tieto trávy neboli chemicky ošetrené či znečistené exhalátmi alebo trusom divých vtákov.

Vo svojom chove som skúšal aj podávanie suchých semien divých tráv či šalátu a podobne, no prácnosť sa mi nezdala úmerná dosiahnutému výsledku, ak vôbec je možné o nejakom pozitívnom efekte možno hovoriť.

Aby sa v chove dostavil úspech je dôležité nie len množstvo a zloženie podávaných zŕn, ale najmä ich kvalita a čistota. Nikdy nepodávame zrno, ktoré má klíčivosť menšiu ako 80%, pretože sa tým znižuje aj jeho nutričná hodnota. Chov amadín Gouldovej, ktoré sa pohybujú skôr v tých vyšších cenových kategóriách, je zbytočné a nešťastné ohrozovať trochou nekvalitného krmiva. Ušetrením niekoľkých euro tak chovateľ môže prísť o vzácne chovné vtáky a na nekvalitné krmivo sú zvlášť háklivé mladé vtáky pred prvým preperením.