amadina Gouldovej - gouldianfinches.eu

Vrchol vývoja dosahuje dýchacia sústava vtákov, ktorou si zabezpečujú vysokú spotrebu kyslíka udržiavaním stálej teploty tela a intenzívnymi metabolickými dejmi. Vtáky majú najefektívnejšiu dýchaciu sústavu spomedzi všetkých stavovcov. Súvisí to s ich intenzívnym metabolizmom. Vzduch prechádza priedušnicou (trachea), ktorá sa rozdvojuje na priedušky (bronchi). V mieste rozdvojenia sa nachádza hlasový ústroj syrinx. Priedušky vchádzajú do pľúc (pulmones) bez chrupavkovitých prstencov a naprieč cez každý pľúcny lalok prechádza stredná prieduška (mesobronchium). Z nej vychádza systém trubičiek: smerom dohora – dorsobronchy, smerom dole – ventrobronchy a navzájom ich spájajú parabronchy. Celá táto štruktúra sa nazýva paleopulmo.

Pľúca vtákov majú niekoľko špecifických znakov súvisiacich s lietaním. Sú pomerne malé, trubicovité, prirastené k rebrám. Ich objem sa pri dýchaní nemení (rebrá sú kĺbom spojené s chrbticou a veľkou hrudnou kosťou, takže ich spojenie je pohyblivé). Pľúca nemajú pľúcne mechúriky, ale na prevod kyslíka z vdýchnutého vzduchu slúžia vzdušné kapiláry, ktoré tvoria bohato členenú vlásočnicovú sieť.













































Vtáky majú s pľúcami spojené vzdušné vaky, ktoré slúžia ako rezervoár vzduchu. Pri vdychu časť vzduchu putuje do pľúc a zvyšok napĺňa vaky, ktoré zasahujú až do kostí. Pri výdychu sa vzduch dostáva zo zadných vakov cez pľúca do predných vakov, opäť prechádza vzdušnými kapilárami a je vydýchnutý. Vlastná výmena plynov prebieha len vo vzdušných kapilárach, stena vakov je len minimálne prekrvená a pre vlastnú výmenu plynov nemá význam. Vzdušné vaky však umožňujú vtákom získať čo najviac kyslíka pri každom nádychu. Delíme ich na roztiahnuteľné vzduchové vaky (sacci pneumatici), ktoré sa rozdeľujú na nepárne (druhotné) – krčný (saccus cervicalis) a kľúčny (s. clavicularis) a na párne – kraniálne hrudníkové (s. thoracales craniales), kaudálne hrudníkové (s. thoracales caudales) a brušné (s. abdominales). Vzdušné vaky im pomáhajú aj počas letu udržiavať polohu tela, nadľahčovať a ochladzovať ho. Vlásočnice vo vakoch umožňujú odparovanie vody, a tým aj reguláciu vodnej hladiny v tele, keďže vtáky nemajú potné žľazy, zmenšujú trenie medzi jednotlivými orgánmi a svalmi, zosilňujú hlas.























































Na konci priedušnice sa nachádza hlasový orgán - SYRINX. Hlasový orgán (syrinx) je vlastným hlasovým orgánom a najdokonalejší je pri spevavcoch (Passeriformes). Skladá sa z troch morfologicky rozdielnych častí: z chrupavkovitej alebo kostenej kostry, bubienkových membrán a zo syringeálnych svalov. Najčastejšie sa vyskytuje tracheobronchiálny syrinx. Je vytvorený na bifurkácii priedušiek a na jeho stavbe sa podieľa ako priedušnica (trachea), tak aj priedušky (bronchi). Jeho kostru tvoria zvyčajne celkom osifikované chrupavky. Spodné (kaudálne) prstence sú veľmi tesne k sebe priložené alebo zrastajú a vytvárajú tracheálnu časť syrinxu, označovanú ako bubienok (tympanum). V mieste, kde priedušky splývajú je chrupavkovitý trámec, môstik (pessulus), smerujúci dorzoventrálne a rozdeľujúci jednotnú vzduchovú cestu na dve, ktoré vedú vzduch samostatnými otvormi do primárnych priedušiek (bronchi primarii). Za môstikom tvoria stenu syrinxu dve bubienkové väzivové membrány (membrana tympaniformis medialis a m. t. lateralis), ktoré sú natiahnuté medzi poslednou chrupavkou priedušnice a prvou chrupavkou priedušky. Tieto membrány tvoria vlastný hlasový orgán. Svaly syringu (musculi syringeales) sú veľmi dobre vyvinuté predovšetkým pri spevavcoch, ktoré ich majú až 5 párov. Zástupcovia najväčšieho podradu spevavcov Oscines, do ktorého patrí cca 45 % zástupcov, majú komplikovane stavaný syrinx, ktorý má 4 páry spevných svalov. Hlasový orgán inervuje podjazykový nerv (nervus hypoglossus). Prúd vzduchu vyvolá kmitanie bubienkových membrán, ktoré kmitajú kolmo na smer prúdiaceho vzduchu, čím vznikne zvuk. Výška tónu je určená napätím bubienkových membrán ako aj frekvenciou kmitov týchto membrán. Dutina bubienka je vystlaná sliznicou, ktorá v mieste prechodu cez môstik vybieha do polmesiačikovitej riasy, hlasivky (membrana semilunaris). Hlas, ktorý vzniká na princípe dvoch kmitajúcich hlasivkových membrán, postavených rovnobežne s prúdením vzduchu je zosilňovaný vzduchovými vakmi.