amadina Gouldovej - gouldianfinches.eu

Základnou jednotkou taxonómie je druh (species). Druhy sa definujú ako skupiny podobných organizmov schopných v prirodzených podmienkach vzájomne sa páriť a plne sa rozmnožovať, nie však s príslušníkmi iných, rovnako definovaných druhov. Rovnako ich možno charakterizovať genetickou podobnosťou a stabilitou. V niektorých prípadoch sa druhy môžu krížiť, ale keďže sú dostatočne izolované geograficky, geneticky či svojím správaním, normálne nevytvárajú hybridy, ktoré by sa mohli natrvalo uplatniť v prírode. Výnimočne sa však môžu tieto hranice preklenúť a vzniknú prípadne i plodné krížence, takže niekedy môže definícia niektorých druhov predstavovať zložitý problém. Napriek tomu treba uviesť, že v taxonómii či systematike je jedinou biologicky definovanou jednotkou druh. Všetky ostatné kategórie či jednotky predstavujú umelo zostavené, viac či menej prirodzené zoskupenia. V rámci druhu možno rozlišovať geografické rasy alebo poddruhy. Poddruhy sú medzi sebou schopné plnohodnotného kríženia prinášajúceho plodné potomstvo. Zvyčajne sú však, najmä v hniezdnom období, geograficky izolované. Niekedy sa môžu areály geografických poddruhov prekrývať a vytvárať prechodnú zónu osídlenú aj krížencami.

Druhy sú zaradené do rodu (genus). Každý druh je označený dvojslovným vedeckým názvom. Vedecké názvy majú latinizovanú konštrukciu a obvykle sú v texte vytlačené odlišným typom písma, ale vždy latinsky. Názov je pre každý druh unikátny a nezávisí od miestnych či národných názvov.

Rody sa zaraďujú do čeľadí,  pričom ich vedecké názvy majú koncovku - idae, v slovenčine sa končia -ovité. Čeľade vytvárajú rady označované vo vedeckej terminológii koncovkou formes a v slovenčine - tvaré. Rady vytvárajú triedy. Takouto triedou sú aj vtáky (Aves). Ďalšie kategórie ako napr. podrad, podčeľaď či naddruh a iné sú dôležité pre systematiku, aby sa dali lepšie vyjadriť príbuzenské vzťahy medzi jednotlivými skupinami. Aj vyšší taxón, rod či čeľaď môže niekedy reprezentovať len jeden druh. V takom prípade označujeme ako monotypický. Pravidlá, podľa ktorých sa vtáky pomenúvajú, stanovuje Medzinárodný kódex zoologickej nomenklatúry.


Základné systematické kategórie sú tlačené tučným písmom; doplnkové kategórie sú odvodené od základných kategórií predponou super- (nad-) alebo sub- (pod-); v okrúhlych zátvorkách sú uvedené kategórie, ktoré sa bežne nepoužívajú. Predpona infra- znamená menej ako sub-.

Podobnosť medzi druhmi môže odrážať ich spoločný pôvod, ale podobné  adaptácie môžu mať korene aj v podobnom spôsobe života. Jav v druhom prípade nazývame konvergencia a znaky, ktoré sa objavujú pri nepríbuzných druhoch len na základe adaptácií na rovnaké podmienky nemožno pri klasifikácii použiť. Pre potreby klasifikácie možno použiť len znaky odrážajúce evolúciu, lebo len na ich základe možno pravdivo posúdiť prirodzený vzťah medzi druhmi. Takáto klasifikácia sa označuje ako fylogenetická. Cieľom modernej taxonómie je odhaliť evolučné vzťahy medzi jednotlivými taxónmi. Na tento účel sú najvhodnejšie charakteristiky, ktoré sú relatívne stále v čase a nemajú tendenciu meniť sa v dôsledku menších zmien v prostredí (ktoré môžu viesť k spomínanej konvergencii). Napríklad veľkosť a tvar zobáka či dĺžka nôh sú pre klasifikáciu skupín málo preukazné charakteristiky. Na druhej strane nepatrné rozdiely v usporiadaní podnebia, typ syrinxu (orgánu spevu) či porovnanie DNA (dezoxyribonukleovej kyseliny - nositeľa dedičnosti) majú neporovnateľne väčší význam. Úspešná a správna klasifikácia zaraďuje následníkov spoločného predka do jednej skupiny, ktorú potom možno nazvať prirodzenou. Čiastočne sa môže zistiť  aj silou predikcie. Vďaka rozvoju nových laboratórnych postupov a metód sa môžu zobrať do úvahy aj nové charakteristiky (napr. biochemické zloženie peria). Analýzou vzájomných vzťahov druhov by sa na základe vhodného výberu nových charakteristík mali dosiahnuť rovnaké zaradenie do skupín, kým pri neprirodzenej klasifikácii založenej na výbere nesprávnych charakteristík sa dosiahne len malá, prípadne nijaká zhoda. Pri takomto získaní novej informácie sa klasifikácia môže zmeniť, pričom si situácia niekedy vyžiada i zmenu v pomenovaní. Aj keby vedecké mená vtákov mali byť stálejšie ako národné, časom môže v súvislosti s aktualizáciou príbuzenských vzťahov vzniknúť potreba zmeny. V nijakom prípade to však nemožno chápať ako „zmenu pre zmenu", ale ako dôsledok neustáleho prehlbovania poznatkov a dynamickej podstaty taxonómie.


Spevavce  sú vývojovo najmladším a najvyvinutejším radom vtákov. Počet druhov tohto radu sa odhaduje na 3/5 všetkých žijúcich druhov vtákov (cca 5 650 z 9 700 druhov z 1 168 rodov). Iné vtáky ako napr. Kurotvaré (Galliformes) patria do starších a primitívnejších radov. Spevavce vývojovo opustili ostatné, primitívnejšie rady vtákov, a tak sa stali najúspešnejšou skupinou . Vo väčšom počte sa objavili po Paleogéne v dovtedy  neosídlených oblastiach, pretože ich spôsob života bol značne prispôsobivý. Takmer všetci terajší vedci predpokladajú, že spevavce sú monofyletického pôvodu (majú spoločného predka) s podobnými anatomickými a fyziologickými črtami (špeciálne podnebie a syrinx - hlasový orgán, charakteristické postavenie prstov na nohách, rýchlejší metabolizmus,...).  Spevavce  môžeme rozdeliť do dvoch veľkých skupín: Suboscines a Oscines. Oscines - pravé spevavce tvoria asi 4/5 spevavcov (cca 4500 druhov) a ich morfológia je pomerne jednoliata. Uniformita v morfológii skupiny Suboscines (cca 1150 druhov) nie je až taká striktná. Sústredíme sa  na  vtáky skupiny Oscines - pravé spevavce. Tieto vtáky sú unikátom v jednoliatosti ich vonkajších znakov. Väčšina z nich sú malé vtáky, ktoré sa živia hmyzom, drobným ovocím a zrnom - semenami. Najviac odlišností však môžeme pozorovať pri ich spôsobe kŕmenia a tvarom zobáku, ktoré sú skôr konvergentné - prispôsobovali sa prostrediu, než indikujúce novú evolučnú líniu. Malé odlišnosti medzi jednotlivými rodmi  a druhmi drobných spevavcov podporujú teóriu, že sú vývojovo mladými druhmi (približne od stredných až neskorších Treťohôr).  


Biológovia (systematici)  pomenovávajú živočíchy tak, aby nedochádzalo k možným zámenám. Každému druhu sa preto priraďujú dva názvy, a to rodové a druhové meno. Rod je v latinskej nomenklatúre vždy v dvojslovnom názve uvedený na prvom mieste a s veľkým začiatočným písmenom. Druhové meno je na druhom mieste a vždy sa píše s malým začiatočným písmenom.
Druhové meno sa často prideľuje podľa objaviteľa druhu alebo sa druhové meno môže vzťahovať na charakteristické črty opísaného živočícha (sfarbenie operenia, tvar tela, zvyky, miesto geografického výskytu...). Niekedy sa pridáva ešte tretí termín, ktorý zodpovedá podrodu a podriaďuje sa tým istým princípom ako druhý názov. Prvý názov Amadina sa vzťahoval na podobnosti, ktoré John Gould odhalil na niektorých afrických zrnožravých vtákoch (amada červenohlavá). Tento názov sa však nepoužíval dlho, pretože bol založený jedine na povrchných podobnostiach. Ďalším zaradením bolo zaradenie do rodu Poephila - pásovník z novších výskumov - porovnávaní,  s prihliadnutím na podobnosti znakov (tvar chvosta a zobáka).V niektorých kruhoch sa  dosť často používa názov Erythrura gouldiae (amada Gouldovej). Pozorovania ju zaradili k rodu Erythrura na základe niekoľkých faktoch:
- počas hniezdenia obývajú dutiny stromov,
- mláďatá majú okolo zobáka papily,
- majú výrazne ohraničenú masku;
- podarilo sa ich medzidruhovo skrížiť jedine s Erythrura trichroa – amadina trojfarebná.

Mnoho autorov (Immelmann, Goodwin, Evans a Fidler) sa rozhodlo pre používanie rodu Chloebia, propagovaného od roku 1862 Reinchenbachom, ktorého jediným predstaviteľom je
amadina Gouldovej. Tento názov vznikol na základe niekoľkých rozdielov zistených v správaní a rozdielov vonkajších čŕt medzi amadami a amadinami. Tohto nádherného vtáčika opísal John Gould  a pomenoval ho na počesť svojej manželky  ako amadinu pani Gouldovej. Neskorším skrátením tohto názvu vzniklo dnešné pomenovanie amadina Gouldovej.

Rod Chloebia má len jeden druh – amadinu Gouldovej. Patrí do čeľade Astrildidae (astrildovité), kde sa nachádza 29 rodov  a 133 druhov ( Gosler). Aj keď v roku 1844 John Gould zaradil amadinu Gouldovej do rodu Lonchura, táto koncepcia sa dlho neudržala. Reichenbach (1862) tvrdil, že tento druh by mal patriť do rodu Chloebia . V roku 1943  sa Dr. Jean Delacour  (v časopise Zoologica ,vydanie 38)  priklonil k jej zaradeniu do rodu Poephila. Neskoršie ju niektorí odborníci  zaraďovali do rodu Erythrura.

Bádatelia Imelman  a D. Goodwin sa zhodujú  na tom, že príbuznosť amadiny Gouldovej  s inými  rodmi  je zanedbateľná alebo sa zatiaľ nepreukázala .  Z tohto dôvodu  sa priklonili k tomu, že je pre amadiny Gouldovej  najlepšie  vytvoriť vlastný rod. V tomto prípade  Chloebia  ( Reichenbach 1862) .
Ja sa tiež budem pridržiavať názvu Chloebia Gouldiae (amadina Gouldovej).

Vo voľnej prírode sa vyskytujú 3 (formy) amadiny Gouldovej, ktoré sa vyznačujú rozdielnym sfarbením hlavy. Ako prvé boli popísané amadiny s červeným sfarbením hlavy. O niekoľko rokov neskôr boli pozorované vtáky s čiernou hlavou, ktoré boli zo začiatku považované za samičky. Neskôr boli objavené v malom počte  vtáky so žltým (oranžovým) sfarbením hlavy.